Pro většinu filmových laiků je Cannes jenom ospalé pobřežní letovisko, v němž se jednou za rok koná mezinárodní filmový festival, na kterém se partička artových tvůrců poplácá po zádech a Hollywood se tu a tam zviditelní nějakou premiérou. Většina velkých filmových festivalů je ovšem doprovázena událostí, která má pro filmové profesionály mnohem větší význam - totiž marketem, filmovým trhem na němž se festivalové výtvory, ale i tisíce dalších projektů šmelí mezi producenty a (především) evropskými distributory. Zatímco na červeném koberci se hraje o Zlaté palmy, tady létají vzduchem miliony. Pokud vás zajímá, jak to všechno probíhá, jste na správném místě. Přinášíme vám totiž rozhovor s tzv. market runnerem - člověkem, co má nejvyšší pověření od lokálního distributora (v tomto případě jde o distribuci pro české a slovenské teritorium), a snaží se oběhnout během těch několika dní, co nejvíc předem vytipovaných projekcí a absolvovat miliony schůzek.

Hlavně rychle utíkat, ať na vás zbude místo!

Pojem market runner mi vždycky vrátí vzpomínky na Douglase (pamětníci jistě znají), kamaráda a kultovního karlovarského maratonce, který se vždy snažil na festivalu stihnout bájných pět projekcí denně, takže přebíhal od Puppu k Thermalu. Google mapy tvrdí, že to trvá 24 minut, on to zvládal za deset. Pobíhání po marketu připomíná spíš veletržní úprk po E3, který už brzy zažijí redaktoři herních časopisů v Los Angeles, ale jeden rozdíl tu je. Zakázky, které domlouváte, mají obrovskou hodnotu, takže nejde jen o lásku k filmům, ale i zatraceně dobrý čuch. Však si to poslechněte sami. Jeho identita na jeho vlastní přání zůstane skryta.

P.S. Kdyby náhodou někdo nerozuměl tajům slovenštiny, obraťte se ve Vzkazníku na Dura. Pravděpodobně vás někam pošle. Doufejte, že to bude tam, kde rozdávají slovníky.

Abychom to lidem osvětlili tzv. od Adama, dokážeš vyjmenovat pár filmů, které se do distribuce dostaly právě skrze festivalové markety?

Ak by sme to chceli generalizovať, tak v zásade ide o všetky filmy prinesené do nášho teritória nezávislými distribučnými spoločnosťami, t.j. tými, ktoré nie sú miestnou pobočkou materskej spoločnosti za oceánom (v Čechách napr. pobočka Warner Bros.), alebo spoločnosťou, ktorá má s nejakým major štúdiom uzavretý kontrakt na výhradnú distribúciu ich titulov (napr. Falcon). Aj keď ani toto nie je presná klasifikácia, pretože v súčasnosti aj s ohľadom na úspešnosť niektorých titulov distribuovaných nezávislou distribučkou, sa práve aj spoločnosti so zmluvami s majors obzerajú po rozšírení svojho portfólia o tituly, ktoré im neplynú z vyššie uvedených dohôd. Ale aby som odpovedal na otázku konkrétnymi titulmi, tak patrí sem napr.: Renoir, Paris-Manhattan, Marie Kroyer, Diaz, Nemají pokoj svévolníci a ďalšie.

Jsou u těchto distribučních práv nějaké zásadní rozdíly oproti mainstreamu, má distributor volnější ruku nebo je tomu naopak?

Je to individuálne. Ak už nie prípad od prípadu, tak aspoň čo iná world sales company, to ich vlastný, špecifický kontrakt, ktorým sa stanovujú podmienky uvedenia konkrétneho titulu na našom území. Na markete často kupujete film, ktorý ešte nebol premiérovaný v domovskej krajine, čo býva veľakrát prvým limitujúcim faktorom – uvedenie filmu u nás buď teda súbežne, alebo až po premiére doma. Ďalej práva na kino release je iba špička ľadovca, častokrát je pre obe strany zaujímavejšie pri lukratívnych tituloch kúpiť tzv. “all-rights” práva, t.j. po kino release máte práva aj na následne uvedenie na iných platformách – DVD/Blue-ray, TV, VOD, atď. Cena za takéto práva je pochopiteľne vyššia, ale zas na druhej strane to dáva nákupcovi potom aj širšie pole možnosti návratnosti investovaných financií.

Ďalšia známa vec je nákup filmu v tzv. “balíkoch”, kde world sales company sa snaží popri lukratívnom titule speňažiť aj tie menej známe, ktoré by samostatne mali veľmi slabý potenciál zaujímavého predaja. Zo subjektívneho pohľadu môžem iba potvrdiť, čo je už asi dlhšie všeobecne známe, t.j. že samotný kino release sa stáva čoraz viac “iba veľmi dobrou reklamou pre ďalšie uvedenie filmu na poli domácej zábavy. Je to spojené aj s faktom, že práva na daný film kupujete zväčša na pár rokov, takže zatiaľ čo v kine sa film ohreje tak mesiac (príp. vo filmových kluboch môže byť rotácia natiahnutá ešte o pár mesiacov dlhšie), zvyšný čas je určený práve pre distribúciu na iných, vyššie spomínaných platformách.

Jak takový market přidružený k festivalu vlastně vypadá, a jak moc se liší od toho veřejného pozlátka, co vidíme v novinách? Popiš to očima laika, kterého tam bereš na čumendu. Jaké budou jeho první dojmy?

Filmový market – to je kombinácia marketových projekcií a zväčša veľkého priestoru (napr. kongresové centrum a okolité vily, apartmány a hotelové izby v okolí miesta konania marketu) na spôsob veľtrhu, kde zástupcovia jednotlivých world sales companies (predajcovia) majú svoje prezentačné stánky, jeden vedľa druhého. Na marketovú projekciu máte zväčša vstup na tzv. “market badge” – obdoba festival passu/akreditácie, príp. na pozvánku od samotného predajcu. Cena takýchto badgeov je rozdielna od marketu (Berlín 200,- Eur, Cannes od 250,-Eur) ako aj doby, kedy si badge zakúpite (priamo na mieste je to pochopiteľne najdrahšie). Ak je market pridružený k festivalu, tak väčšinou platí, že s market badgeom sa môžete dostať aj na festivalovú projekciu, opačne to bez spomínanej pozvánky možné nie je. Samotné market badges majú tiež svoje odstupňovanie – od “obyčajného” až po “VIP”, ktorý Vám zabezpečuje prístup na market projekcie bez potreby státia v najdlhšej rade (teda, pokiaľ nejde o natoľko zaujímavý titul, že aj samotná rada VIPkárov je nekonečne dlhá). Na marketoch ako v Berlíne, príp. v Cannes je pre marketové projekcie vyhradených veľa sál, aj cez dvadsať, čiže za konanie marketu je odpremietaných niekoľko stoviek titulov (v Cannes to teraz bolo 1.450 projekcií).

Čím špecifickejšia je profilácia Vašej spoločnosti, ktorá na market chodí hľadať nové tituly, tým menej projekcií musíte, resp. chcete obehávať. Skutoční marketoví harcovníci, tzv. „runners“ veľakrát vidia z filmu tak 15-20min a potom bežia do ďalšej sály. Aj keď majú film veľmi radi, je to pre nich komodita, kde za tie roky praxe vedia odhadnúť prípadnú atraktívnosť konkrétneho titulu za pár minút. Rozhoduje téma, kontroverznosť, príp. zaujímavé spracovanie, všetko v nadväznosti na ich schopnosť vcítiť sa do nálady potencionálneho publika. Mám známeho, ktorý tak dokázal vycítiť komerčný potenciál Twilightu v dobe, keď sa ešte len začalo nakrúcať a zabezpečil tak titul pre spoločnosť, kde pracoval. Na spomínanom market place je potom možne vyhľadať jednotlivých predajcov, dohodnúť si s nimi schôdzku a začať priamo rokovať o tituloch, po ktorých Vaše srdce túži a peňaženka sa trasie. Oproti festivalovému životu a pozlátku červených kobercov, na samotnom markete hviezdy a hviezdičky filmového plátna takmer nestretnete.

Vždycky vidíme v Cannes Jean-Claude Van Dammeho a po městech často visí velmi divné, spíše rádoby mainstreamové plakáty, které nemají s festivalových programem nic společného. Jaký je na marketu podíl "artových" filmů soutěžících ve festivalu a filmů, co tam jsou tzv. navíc a připomínají spíš náhražky komerčních hitů?

Takmer všetky festivalové filmy majú aj svoje marketové projekcie, opačne to nie je pochopiteľne možné realizovať. A nie je to ani účelom. Market, ako už samotné slovo napovedá, je obchod s filmami. Predávajú sa tam teda tituly viacerých žánrov, kvalít a rozpočtov. Tieto markety nie sú teda ani zďaleka miestom na odbyt iba artových, malých filmov. Vo veľkom sa tu obchoduje s ázijskými blockbustermi, ale i strednorozpočtovými produkciami z Európy, Ameriky a ostatných regiónov. Tieto väčšie, nákladnejšie produkcie sú spravidla predané do najdôležitejších teritórií ešte v rannej fáze produkcie, čiže ich finálna prezentácia na markete býva už väčšinou vo forme privátnych projekcií pre zástupcov tých spoločností, ktorí film už v minulosti kúpili. Takéto projekcie mimo oficiálne zverejnený marketový program slúžia pre dané spoločnosti, ktoré už daný titul zakúpili, na zhodnotenie možných marketingových stratégií a reklamných kampaní, často aj dlhé týždne pred samotným nasadením do kina v tej ktorej krajine.

Aj tento rok tak bolo v Cannes možné vidieť tituly, ktoré majú u nás stanovený kino release v lete, alebo až na jeseň. Ďalej, veľa titulov na markete je prezentovaných len v štádiu „work in progress“, kedy ešte prebieha samotné natáčanie. Z filmu sú tak prezentované len vybrané celky, prípadne ide už o viac-menej finálny zostrih, kde sú ale ešte napr. nedorobené triky. Takto som napr. v Berlíne na European Film Market v 2009 videl Proyasov Knowing, kde záverečná 10 minútovka bola z hľadiska CGI vo forme hrubých trikov, ako napr. iba základné 3D modely, bez finálnych úprav ako sú povrchové textúry a podobne. Inou formou „work in progress“ je napr. prezentovaný film s pracovnou hudobnou stopou, keď finálny soundtrack pre film ešte nie je dokončený. Teraz v Cannes som tak videl hongkonský akčný film MMA (aka Unbeatable), kde boli do sekvencií kontaktných súbojov vložené známe, americké skladby. Dovolím si  tvrdiť, že paradoxne v tomto prípade celkový dojem z filmu tieto použité skladby výrazne vylepšili, ako tomu nakoniec bude s finálnou hudbou zloženou pre film.

Řekněme, že jsem natočil film a chci ho na podobném marketu udat? Takhle snadno to asi nefunguje, co? Jak si může filmař zajistit na takovou akci přístup a prezentovat tam svoje zboží?

Možno to bude znieť prekvapivo, ale je to vcelku jednoduché. Odhliadnuc od prípadov, kedy tvoj film produkuje už zabehnutá spoločnosť, ktorá berie obchodovanie celé do vlastných rúk a na tebe je, aby si film iba dokončil, tak ako začínajúci filmár, ktorý si zabezpečuje aj produkciu a aj následný predaj, stačí ak si účasť na markete zakúpiš. Máš možnosť si kúpiť tak spomínané prezentačné miesto (stánok) ako aj premietací slot v rámci market projekcií, kde sa ceny pohybujú už vo vyšších sférach ako iba nákup market badgu. Ak je tvoj film kvalitný, vzbudí na markete pozornosť, buyers prídu za tebou aj sami ?. Vyhraj s filmom potom na ďalších festivaloch prípadne aj nejaké ceny a už si môžeš vyberať, komu to predáš a rovno sa pri tejto príležitosti dohadujú podmienky spolupráce aj na tvojich budúcich projektoch.

Jak moc se vám snaží producenti film "prodat" nad rámec běžné projekce. Pořádají se nějaké prezentace na způsob conů, debaty za zavřenými dveřmi, přesvědčování u rautů nebo pisoárů?

Keďže sme menšia, nezávislá spoločnosť, predajcovia sa o našu pozornosť netrhajú a ani nepodplácajú :-), to „lovenie“ je predovšetkým na našej strane. Spôsobov, ako prilákať potenciálneho nákupcu je viacero, vrátane tebou menovaných. Až na tie pisoáre, k takýmto ultimatívnym deal meetingom moje znalosti a našťastie aj pamäť rozhodne nesiaha. Býva zvykom, že popri klasickej market projekcii (ak film vzbudí dostatočne pozitívny buzz aj na pridruženom festivale, tak sa market projekcie zvyknú ešte počas konania trhu dokupovať a navyšovať) a kope printových materiálov jednotlivý predajcovia, resp. ich spoločnosti v závislosti na veľkosti ich rozpočtu pre promo účely usporadúvajú rauty, príp. party. Od verejných, cez pozvánky až po vysoko súkromné. Promuje sa tam buď jeden film, alebo celé portfólio spoločnosti. Ďalej, ako som spomínal, viaceré spoločnosti (hlavne tie bonitnejšie a známejšie) si počas marketu prenajímajú apartmány, príp. rovno celé poschodia v priľahlých hoteloch a rezidenciách.

Tvoj market badge ťa síce oprávňuje vstúpiť do ich priestorov, ale úprimne, pokiaľ už s danou spoločnosťou nemáš vybudovaný vzťah na základe v minulosti uzavretých kontraktov, tak skončíš v rukách zriadenca, ktorý tam funguje ako „recepčný“ - zapíše si tvoj dôvod návštevy, max. ti dá vizitku a vypoklonkuje ťa s úsmevom a naučenou vetou „my sa Vám ozveme“, alebo „napíšte nám mail s vaším dotazom“ (že skončíš hneď na sedačke niektorého z executive manažérov na to môžeš zabudnúť, väčšinou sú totiž práve uprostred šnúry vopred dohodnutých meetingov). Znova podotýkam, že vyššie napísané vychádza z mojej pracovnej pozície a samozrejme prevažne aj spoločnosti, ktorú zastupujem. Ak si hlavný nákupca napr. u Weinsteinovcov, začnú sa ti zázračným spôsobom otvárať aj dvere na prvý pohľad zamknuté...

 Povinná výbava každého runnera. To abyste neměli pocit, že za svoje peníze dostáváte jen malou průkazku na krk.

Jak se vlastně takový film kupuje? Člověk si představí zuřivou licitaci jako v aukční síni... a bere se při stanovení ceny velký ohled na teritorium a způsob distribuce? Jak vlastně takový tým zástupce distributora vypadá? Chlápek s kufříkem plným dolarů plus filmový geek po jeho boku?

Znova to všetko závisí v akej vzájomnej pozícii si s predajcom, ako aj so samotnou kultúrou manažérov jednotlivých spoločností. Ak s nejakým predajcom máte už vytvorený vzťah z minulosti, väčšinou ti nové tituly aj sami začnú ponúkať, často ešte aj v predprodukčnej fáze a to zasielaním scenárov, príp. nakreslené náhľady možných scén, prostredia, postáv, v angličtine známe pod označením „concept art“. Veľakrát to vyplýva aj zo spomínanej možnosti existujúcej opcie (predkupného práva) na nové tituly predajcu. Pochopiteľne s takto dobre vybudovaným vzťahom ste automaticky potom pozývaní aj na všemožné rauty a iné promo akcie usporadúvané predajcom. Vo všeobecnosti ale predajcovia pri tituloch uvádzajú tzv. „asking price“, čiže dolný limit ceny, pod ktorý film nechcú predávať. Už tu je možná selekcia, ak pre teba ako nákupcu je daná cena mimo rámec tvojich možností. Asking price ide zväčša po určitom období dole, ak sa nikto neprihlási. Na druhej strane, ak ťa ako nákupcu zaujme nejaký film, môžeš predajcovi navrhnúť tebou stanovenú cenu, tzv. „offer“ za ktorú si ochotný kúpiť.

Ohľadne teritória, tak z mojej skúsenosti sa väčšinou práva pre ČR a SR predávajú naraz v jednom balíku, príp. niekedy je to aj celý stredoeurópsky región (v zmluve potom presne špecifikované, ktoré krajiny do tohto regiónu patria). Veľakrát sa stáva, že napr. spoločnosti ako Wild Bunch, príp. Focus Features kúpia práva na niekoľko regiónov a tie potom ďalej rozpredávajú v druhom kole nákupcom v jednotlivých krajinách. Napr. jeden z najočakávanejších ázijských filmov tohto – kórejské scifi The Snowpiercer produkoval kórejský CJ Entertainment. Ten si ponecháva vo vlastnej správe politiku festivalovej distribúcie, ako aj predaj na ázijskom území. Práva pre región USA a Európu má americký predajca (a pravdepodobne aj koproducent) Good Universe. Čiže, ak by som ako nákupca chcel film získať do našej kino distribúcie, musím rokovať s Good Universe. Ak by som ho chcel na festival, obraciam sa na CJ Entertainment. Štruktúra viacerých nákupných spoločností funguje na princípe tzv. bežcov „runners“, t.j. povedzme aj filmových geekov, ktorí sa snažia napozerať toho čo najviac a dávať odporúčania na nákup svojím nadriadeným. Následne CEO (riaditeľ) spoločnosti má potom na starosti doklepnutie samotného kontraktu. Samozrejme, tento model má veľa modifikácií, kde sa funkcie môžu úplne zlievať, prípadne ešte viac diferencovať. A s kufríkom plným peňazí sa po markete samozrejme nebehá :-)

Letos se nabízelo na 5000 projektů ve 34 sálech. Jak moc tuhle nabídku filtrujete? Dá se vůbec určit jaké žánry mají při prodejích největší úspěch... co letí v jednotlivých zemích a jestli se opravdu vybírá podle žánrů, když už to nejde podle hvězd nebo témat. A odpovídá tomuhle členění pak cena?

Cena odpovedá atraktivite titulu. Atraktivita titulu je daná hereckým obsadením, renomé tvorcov, festivalovými oceneniami, zaujímavosťou látky, príp. spracovaním nad rámec normálu. Ako som spomínal, čím väčšia, resp. užšia je profilácia nákupnej spoločnosti (či už teritoriálna, príp. platformová, alebo žánrová), tým ľahšie začína samotná pre-selekcia ešte pred festivalom. Sú napr. spoločnosti, ktoré sa špecializujú mimo marketu na samotné filmy uvádzané v súťažných sekciách festivalu. Tam podľa odhadnutia trendu vedia si ešte pred vyhlásením oficiálnych výsledkov tipnúť, ktorý film akú cenu získa a stihnú si ho tak výhodne zazmluvniť predtým, ako stihne na seba takýto film nalepiť pozlátko ocenenia z x-festivalov, čo rázne navýši jeho cenu. Takýto čuch si človek vie časom dobre vypestovať a tie predpovede sú niekedy veľmi presné. Presný návod dať nechcem a nemôžem, ale ako jedným zo spoľahlivých kritérií, vychádzajúci zo samotnej ľudskej povahy, je kontroverznosť príbehu. Ono všeobecne, dobrá prax a znalosť sociológie je veľmi prospešný a vítaný faktor u ľudí v tejto brandži.

Kolik z těch projektů, co vidíte, a o kterých se pak jedná, je hotových jen z části?

Ja osobne ako zástupca kategórie „runner“ vidím na markete hlavne už dokončené filmy. Menšie percento (max. tretina) potom tvoria už zmienené, ešte nedokončené filmy, kde však už vo väčšine samotné natáčanie skončilo a finišuje sa postprodukcia. Niektorí predajcovia zvyknú na marketoch premietať tzv. „promo reel“, t.j. kompiláciu niekoľkých ich pripravovaných titulov. Opäť to nie je pravidlo, ale v týchto promo reeloch sú väčšinou ukážky ešte z nedokončených filmov, občas je tam zaradený aj projekt, ktorý sa práve ešte len začal nakrúcať. Takto som napr. teraz v Cannes videl hrubý zostrih z filmu The Salvation (v hlavnej úlohe s Mads Mikkelsenom), kde prezentované zábery boli z prvých desiatich dní natáčania.

Nabízejí se filmy často i před samotným festivalem? A nelitovali jste někdy toho, že jste nekoupili výhodně předem, protože pak snímek něco vyhrál a jeho cena šla strmě nahoru?

Komunikácia v smere nákup/predaj filmov prebieha permanentne, neobmedzuje sa iba na festivaly A-kategórie a k nim pridruženým marketom. Festivalov je do roka veľa, navyše okrem kino distribúcie prevádzkujeme aj TV kanály, čiže okrem filmových festivalov navštevujeme aj tie televízne. Mesiac pred filmovým Cannes sa na tom istom mieste koná televízny market MIPCOM a z môjho pohľadu - to čo je Cannes pre film, tak je MIPCOM pre televíziu. Navyše spoločnosti, s ktorými máme vybudovaný už dlhodobo dobrý obchodný vzťah, nás zásobujú svojimi novými projektmi na pravidelnej báze – posielajú sa na posúdenie scenáre, concept arty, online/DVD screenery a pod.

Ak nás nejaký projekt výrazne zaujme a vieme s partnerom dohodnúť cenu v rámci našich finančných predstáv, kontrakt sa uzavrie aj pred festivalom/marketom. A hoci sa párkrát stalo, že sme s nejakým titulom zaváhali a on potom získal na svojej bonite významným festivalovým ocenením, častejšie sa nám našťastie stáva prípad opačný. Bolo tomu tak aj tento rok v Cannes s jeho tohtoročným víťazom.

Liší se výrazně markety v různých končinách světa? Je to někde větší šrumec než v Cannes a musí si člověk doslova bookovat představení důležitých projektů, aby se na ně dostal? Nebo alespoň sehnal dobrá místa. :)

Osobne som zatiaľ navštívil markety v kórejskom Pusane počas festivalu PIFF, FILMART v Hong Kongu, European Film Market v Berlíne počas Berlinale a Marché du Film počas festivalu v Cannes – všetko významné filmové markety. Do zbierky mi zatiaľ chýba údajne ten najväčší market – American Film Market konajúci sa každý rok v novembri v Los Angeles. Mimo neho je ale z vyššie spomínaných štyroch marketov rozhodne ten „naj“ – či už významom, ohlasom, návštevnosťou a dohodnutými kontraktmi práve market v Cannes. Jedine v Cannes som zažil to, že som sa nedostal na market premietanie pár minút pred začiatkom projekcie. Na ostatných marketoch sa miesto v sále vždy našlo, aj keď ste dorazili doslova minútu pred začiatkom.

V Cannes u očakávaných tituloch je riziko toho, že aj s VIP market badgeom sa do sály nemusíte dostať. V takom prípade môžete ale počkať pred sálou a dúfať, že niektorí zo spomínaných „runnerov“ opustí sálu čo najskôr po začiatku filmu a vás na jeho prázdne miesto pustia. Tu napr. sa už VIP badge oplatí mať. Lebo ak čaká pred Vami niekto tiež na podobné šťastie s obyčajným market badgeom, aby bol do sály vpustený po začiatku, ak vy prídete aj po ňom, tým že máte VIPku pustia najprv Vás. Inak v rámci festivalových projekcií v hlavnej sále, do ktorej sa ide cez známy červený koberec, majú tu v Cannes podľa mňa veľmi dobrý systém v tom, že ak si raz lístok na takéto predstavenie vyberiete, tak sa na dané predstavenie musíte dostaviť. Ak sa stane, že sa dostaviť nakoniec nemôžete a lístok naspäť nevrátite do pokladne, tak pri rezervácii lístkov na ďalšie predstavenia v hlavnej sále budete penalizovaní, t.j. bude Vám sťažený prístup k získaniu ďalšieho lístku. Podľa mňa to divákov učí si vážiť cenu takto získaného lístku na predstavenie a tým aj určitej kultúre a nestane sa tak to, čo sa mi stalo na iných, nemenovaných festivaloch. Tu ste si chceli vybrať na Vašu akreditáciu lístok, ale v pokladni Vám povedia, že rezervácie sú už plné. A keďže veľa ľudí čo si rezerváciu urobili, nakoniec na predstavenie neprídu, tak sála zíva pred predstavením prázdnotou, ale vy sa na film dostať nemôžete.

Dají se vysledovat za poslední roky nějaké trendy a pokud ano, kopírují diváckou poptávku?

Za tú dobu, čo sa po marketoch pohybujem som si všimol, že určitý predajcovia sa špecializujú buď na určitý žáner, alebo divácku cieľovku. A zatiaľ čo v Európe frčí viac to „umeleckejšie“ kino a kontroverzné témy majú tendenciu mať silnejšiu rezonanciu, Ázia si viac fičí na žánroch. Ale to sú len veľmi voľné stanovené mantinely a charakteristiky, v skutočnosti je to prepletené. A aj preto môžete na markete vedľa seba vidieť zástupcov spoločnosti ponúkajúce malé, artové filmy a hneď vedľa sedia predajcovia z Asylum, ponúkajúc najnovšie brakové tituly parazitujúce na hollywoodskych A-produkciách. A u obidvoch sú takmer stále na obchodných mítingoch záujemcovia o kúpu. Vždy keď to vidím, po tvári mi prejde úsmev a v srdci zavládne spokojnosť. Je to okrem iného aj  dôkazom, že o kultúrny fenomén zvaný film je stále záujem. A tak to má byť.